Slová sú mocné. Vedia inšpirovať, liečiť, otvárať dvere porozumenia. No rovnako vedia ponižovať či rozdeľovať. V dobe, keď si každý môže verejne vyjadriť názor, sa čoraz častejšie kladie otázka – kde končí sloboda slova?
Odpoveď nie je čiernobiela. Sloboda slova je základnou hodnotou slobodnej spoločnosti. Ale ako každá sloboda, aj táto nesie v sebe zodpovednosť. Slová prestávajú byť slobodné vo chvíli, keď vedome zraňujú, zosmiešňujú alebo podnecujú nenávisť voči iným. Nie preto, že by boli "zakázané", ale preto, že prestávajú slúžiť porozumeniu a začínajú slúžiť egu.
Keď človek žije viac vo vedomí, vie rozpoznať, že osobný útok často nie je ničím iným než výkrikom zraneného ega. Uvedomí si, že ten, kto kričí, v skutočnosti neútočí na neho, ale vyjadruje vlastnú bolesť, strach alebo nevedomosť. V takom prípade netreba bojovať slovami – stačí neutekať z vlastného pokoja.
No nie každý má v daný moment nadhľad. A preto potrebujeme hranice, ktoré chránia tých, ktorí ešte len hľadajú vlastnú vnútornú silu. Nie zákazy či cenzúru, ale vzdelanie. Etiku reči. Kultúru dialógu.
Nie je to len o tom, čo bolo povedané, ale aj ako, prečo a s akým dôsledkom. Výrok môže byť názorom, aj keď znie ostro. Ale keď zraňuje dôstojnosť, zosmiešňuje identitu alebo vedie k nenávisti, prestáva byť slobodným názorom a stáva sa útokom.
Niektoré jednoduché otázky, ktoré pomáhajú rozoznať túto hranicu:
Je v mojich slovách rešpekt alebo nadradenosť?
Hovorím o správaní, alebo útočím na identitu človeka?
Poviem to isté aj pred dieťaťom?
Zanechávam po sebe priestor porozumenia, alebo boj?
1. Skôr než prehovorím, položím si otázku:
Chcem tým, čo poviem, budovať alebo ničiť?
2. Kritika nie je útok, ak...
– hovorím o správaní, nie o osobe
– ponúkam alternatívu alebo pochopenie
– tónom vyjadrujem rešpekt, nie nadradenosť
3. Sloboda slova nekončí, keď niekoho niečo zabolí, ale...
– končí, keď slová vedome ponižujú, zastrašujú alebo podnecujú nenávisť
4. Nesúhlasím vedome, keď...
– počúvam, než reagujem
– hovorím "vnímam to inak" namiesto "si mimo"
– rozlišujem medzi názorom a identitou človeka
5. Keď cítim, že niekto útočí, v sebe si pripomeniem:
To nie je o mne, ale o jeho prežívaní. Môžem reagovať z pokoja.
6. Pýtam sa: Moje slová by som povedal aj pred dieťaťom?
Ak nie, možno v nich nie je múdrosť, ale výboj ega.
7. Zraniteľnosť nie je slabosť
Otvorenosť, prepáčenie, uznanie chyby – to je znak sily, nie slabosti.
8. Humor je vítaný – ale nie na účet dôstojnosti druhých.
Zdravý smiech spája. Ponižujúci výsmech rozdeľuje.
9. Ak neviem, mlčím. Ak váham, pýtam sa.
Ticho je niekedy cennejšie ako zbytočný slovný boj.
10. Komunikácia nie je len o slovách.
Aj pohľad, gesto, mlčanie alebo tón hlasu sú jazykom. Buďme vedomí.
Keď sa človek ponorí do vedomia, zistí, že najväčšia sila nie je v tom, kričať najhlasnejšie. Ale v tom, vedieť mlčať, keď by ego chcelo útočiť. Byť pokojom, ktorý nevybuchne, ale zostáva. A zo slova sa vtedy stáva nie zbraň, ale most.
Tehotenstvo je nádherným obdobím v živote ženy, no zároveň môže priniesť aj nečakané fyzické výzvy. Lucia, ktorá navštívila salón Akrim v Banskej Bystrici, sa stretla s intenzívnou bolesťou v oblasti kostrče, ktorá jej sťažovala bežný pohyb aj prácu. Každý krok bol pre ňu výzvou a každodenné činnosti sa stávali náročnými.
Hľadala riešenie, ktoré by...
Každý to už zažil – pocit prechladnutia, bolesť svalov a celková únava, ktorá nás spomaľuje. Čo sa deje v tele a ako urýchliť regeneráciu? A prečo pri prechladnutí cítime bolesť svalov, hoci sme nevykonávali žiadnu fyzickú námahu? Poďme sa na to pozrieť detailnejšie.
Vírusy a baktérie sú mikroorganizmy, ktoré môžu spôsobovať infekčné ochorenia. Napriek tomu, že sa často zamieňajú, ide o úplne odlišné entity s rozdielnou štruktúrou, spôsobom rozmnožovania aj liečbou. Aké sú hlavné rozdiely medzi nimi a ako sa voči nim brániť?
Február je obdobím, keď nás často zasiahne pochmúrne počasie, krátke dni a nedostatok slnečného svetla. Všade je hmla, zima a tma, čo môže mať vplyv na naše fyzické aj duševné zdravie. Naše telo sa cíti unavene a vyčerpane a zdá sa, že mu chýba energia a živelnosť, ktorú ponúka slnečné svetlo.
Sú chvíle, kedy naše telo a svaly dokonale zvládajú fyzický nápor či stres. Vtedy máme zo seba dobrý pocit, naša práce je efektívna a cítime sa celkovo šťastnejší. Ale každý z nás určite zažil aj situácie, kedy naše telo dlhodobo nezvláda požiadavky, ktoré naň kladieme. Vtedy sa telo prirodzene bráni a svaly v ňom nie sú žiadnou výnimkou....
Dnes pri potulkách internetom som našiel zaujímavý obsah. Možno, že to čo vám chcem povedať bude znieť ako klišé, či ďalší motivačný citát, ktorý si síce prečítame a o chvíľku zabudneme, ale to čím ma zaujal je, že nie je až taký okukaný a je v ňom niečo príjemne autentické.
Pomaly ale isto tu máme koniec úžasného leta. Slnko bolo celkom intenzívne a samozrejme som sa aj ja sťažoval, že strašne pečie. Teraz, keď už nepečie nám slnko chýba opäť. Nášmu telu chýbajú radostné pôžitky.
Častokrát sa stáva, že sa nestíhame venovať svojmu telu tak, ako by sme naozaj chceli, a už vôbec nie tak, ako si to vyžaduje. V návale práce, či iných aktivít je veľmi náročné ukrojiť si chvíľku len pre seba. A keď už sa nám podarí ukrojiť si malú chvíľku voľného času, akurát vtedy sa nám cvičiť veľmi nechce. Preto...
Jedna z obvyklých otázok smeruje aj k tomu ako často chodiť na masáž. Poučka je totožná s inými životnými radosťami a znie, "Keď je čas a chuť". Chuť by bola takmer vždy, no s časom je to relatívne horšie. Keď by sme si aj čas nenašli, určite si si ho nájde naše telo za nás a prinúti nás pozrieť sa...
Chcete zdieľať?
