Sú chvíle, keď človek cíti pokoj vo vlastnom svete. Vie sa postarať o seba, nájde radosť v práci, má svoje rituály, cíti slobodu. A predsa – niekedy, najmä večer, keď stíchne deň, sa v ňom ozve tichá túžba po blízkosti. Nie ako prázdnota, ale ako jemné pripomenutie, že zdieľaná blízkosť má svoju zvláštnu silu.
Mnohí sa pýtajú: má zmysel hľadať? Alebo je lepšie uvoľniť sa, robiť si svoje a počkať, kým si nás láska nájde sama? Možno pravda nie je ani v tlačení, ani v pasívnom čakaní. Možno je v tom, že človek žije naplno, ale zostáva vnímavý. Nie na každý dotyk, ale na ten, ktorý cíti hlbšie.
Niektoré stretnutia v živote akoby boli "napísané". Nie ako pevne stanovený osud, ale ako možnosť, ktorá prichádza vtedy, keď sme pripravení. Keď sme naladení na to, aby sme ju vôbec spoznali. To, čo s ňou urobíme, už je na nás. A práve v tom je skutočná sloboda.
Je v poriadku mať zmiešané pocity. Byť spokojný aj sám, no zároveň túžiť po spojení. Je zdravé neupínať sa na vzťah, ale zároveň si ho priať. A je úplne prirodzené, že nie vždy veríme, že môže prísť niečo takmer perfektné. No táto pochybnosť je len dôkazom toho, že túžime po niečom ozajstnom.
Keď človek túži po vzťahu, ktorý je postavený na pokoji, pohode, podpore, inšpirácii, porozumení a dôvere – túži po niečom veľmi zrelom. A práve taký vzťah sa nebuduje z nedostatku, ale zo sily. Neprichádza ako blesk, ale ako tichá blízkosť, ktorá zrazu dáva zmysel.
Dôvera v pokoj je prvý krok k blízkosti, ktorá nezraňuje.
Niektorí ľudia sa celý život snažia pochopiť minulosť, nájsť v nej príčiny svojich pocitov, rozhodnutí a vzťahov. Možno ste si však všimli, že skutočnú váhu majú často až skúsenosti, ktoré prichádzajú neskôr. Tie, ktoré sme vedome prežili, a ktorým sme rozumeli.
V uponáhľanom svete plnom neustálych podnetov si často ani neuvedomujeme, ako veľmi je naša nervová sústava preťažená. Neustála stimulácia zvukmi, obrazmi, informáciami a sociálnym stresom vedie k tomu, že telo a myseľ sa nedokážu dostatočne uvoľniť a regenerovať. Práve preto je dôležité vedome vytvárať priestor na uvoľnenie nervového systému.
Po náročnom tréningu sa prirodzene pýtame, ktoré časti nášho tela sa zotavia skôr – svaly alebo nervová sústava. Hoci sa zvyčajne sústredíme na fyzickú únavu svalov, kľúčovú rolu pri regenerácii zohráva aj únava nervového systému.
Mitochondrie sú malé elektrárne našich buniek. Vďaka nim získavame energiu potrebnú nielen na bežné fungovanie, ale aj na športový výkon. Často sa kladie otázka: kedy sa mitochondrie vlastne tvoria – počas tréningu alebo až po ňom? A ako spoznať, že sme po náročnom tréningu skutočne zregenerovaní?
Po období zimnej prípravy, kde sa tréningy nesú skôr v znamení nižších intenzít a menšieho objemu, prichádza čas, keď sa tréningy predlžujú a zvyšuje sa aj intenzita. Ak trénujete viac hodín týždenne a začínate pridávať aj tempo a intervaly, prirodzene tým dávate telu signál, že potrebuje väčšie zásoby pohotovej energie – teda glykogénu.
Vybrať si životného partnera je jedno z najdôležitejších rozhodnutí v živote. Nie je to len o sympatiách, spoločných záujmoch alebo chvíľkových pocitoch. Základom pevného a hlbokého vzťahu sú hodnoty, ktoré stoja za všetkým, čo sa vo vzťahu časom rozvinie. Ak by sme ich mali zhrnúť do troch oblastí, boli by to tieto: dôvera, rešpekt a spoločný...
Každý z nás to pozná. Niečo sa deje, niečo nové prichádza, alebo naopak neprichádza a my cítime jemné napätie. Možno len v podvedomí, možno ako tichý pocit, že nie som úplne voľný, úplne uvoľnený, úplne vo svojom tele. A hoci je to len nepatrné, cítime v sebe napätie. Chceli by sme to odložiť, "vymazať", nadýchnuť sa a byť znova...
Existujú skutočne čakry? Môžeme ich vnímať ako reálne energetické centrá v tele, alebo sú len symbolickými predstavami, ktoré nám pomáhajú pochopiť našu vnútornú harmóniu?
Tento záhadný koncept, ktorý je tisíce rokov starý, spája v sebe mystiku východných tradícií aj fascinujúce otázky modernej vedy. Môžeme na ne nahliadať z pohľadu starodávnych...
Vo vzťahoch často používame výrazy ako "má dobrú energiu", "zobral mi energiu", "je to energetický upír" alebo "v jeho prítomnosti sa cítim vyčerpaný". Znie to, akoby medzi ľuďmi prebiehala výmena energie – niekto nám ju odovzdáva, niekto ju berie. Ale má to oporu vo vede alebo ide len o jazyk nášho subjektívneho prežívania?
Chcete zdieľať?
