René Magritte namaľoval obraz fajky a pod ňu napísal "Toto nie je fajka". Jednoduchá veta, ktorá otriasla istotou videného. Pretože obraz, akokoľvek presný, nikdy nie je vecou samotnou. A rovnako aj my často zamieňame to, čo vidíme, za to, čo je skutočné. Poďme sa na to spolu pozrieť.
"Obraz nie je vec, ako slovo nie je skutočnosť."
Telo je naším domovom, odrazom starostlivosti, pohybu aj pokoja. Je pravda, že sa doň zapisuje, ako sa o seba staráme. No obraz, ktorý o sebe vidíme, nikdy nevystihne celú podstatu. Skutočné zdravie či vitalita sa neodohrávajú pred zrkadlom, ale v prežitku – v tom, ako telo dýcha, ako sa uvoľní, keď mu dovolíme cítiť. Vzhľad je dôsledok, nie až tak cieľ.
Na obrazovke vidíme výber, nie život. Každá fotografia, každý príspevok je len zlomok reality – upravený, osvetlený, načasovaný. Skutočný človek existuje medzi riadkami, v tichu, ktoré sa nezmestí do rámu. Čím viac sa porovnávame s obrazmi, tým ďalej sme od skutočnosti.
Slová sú mostom medzi vnútornými svetmi. Môžu byť presné, no nikdy nie úplné. Hovoríme "rozumiem", no často počujeme len svoj vlastný obraz významu. Skutočné pochopenie nevzniká z hovorenia, ale z prítomnosti – z ticha, z pohľadu, z vety, ktorú nie je potrebné dopovedať.
Každý z nás žije obklopený symbolmi – slovami, obrazmi, predstavami. Ale nezabúdajme, že život sa nedeje v symboloch. Deje sa v prežitku. V okamihu, keď sa dotknete zeme bosou nohou, keď sa pozriete na človeka a nehodnotíte, len vnímate. Tam začína skutočnosť.
Skúsme si dnes uvedomiť, kedy pozeráme na obraz a kedy na život samotný. Vyberme si ten druhý – aj keď je možno menej dokonalý, no oveľa živší.
Sú chvíle, kedy naše telo a svaly dokonale zvládajú fyzický nápor či stres. Vtedy máme zo seba dobrý pocit, naša práce je efektívna a cítime sa celkovo šťastnejší. Ale každý z nás určite zažil aj situácie, kedy naše telo dlhodobo nezvláda požiadavky, ktoré naň kladieme. Vtedy sa telo prirodzene bráni a svaly v ňom nie sú žiadnou výnimkou....
Dnes pri potulkách internetom som našiel zaujímavý obsah. Možno, že to čo vám chcem povedať bude znieť ako klišé, či ďalší motivačný citát, ktorý si síce prečítame a o chvíľku zabudneme, ale to čím ma zaujal je, že nie je až taký okukaný a je v ňom niečo príjemne autentické.
Pomaly ale isto tu máme koniec úžasného leta. Slnko bolo celkom intenzívne a samozrejme som sa aj ja sťažoval, že strašne pečie. Teraz, keď už nepečie nám slnko chýba opäť. Nášmu telu chýbajú radostné pôžitky.
Častokrát sa stáva, že sa nestíhame venovať svojmu telu tak, ako by sme naozaj chceli, a už vôbec nie tak, ako si to vyžaduje. V návale práce, či iných aktivít je veľmi náročné ukrojiť si chvíľku len pre seba. A keď už sa nám podarí ukrojiť si malú chvíľku voľného času, akurát vtedy sa nám cvičiť veľmi nechce. Preto...
Jedna z obvyklých otázok smeruje aj k tomu ako často chodiť na masáž. Poučka je totožná s inými životnými radosťami a znie, "Keď je čas a chuť". Chuť by bola takmer vždy, no s časom je to relatívne horšie. Keď by sme si aj čas nenašli, určite si si ho nájde naše telo za nás a prinúti nás pozrieť sa...
Chcete zdieľať?
