Každý z nás to pozná. Niečo sa deje, niečo nové prichádza, alebo naopak neprichádza a my cítime jemné napätie. Možno len v podvedomí, možno ako tichý pocit, že nie som úplne voľný, úplne uvoľnený, úplne vo svojom tele. A hoci je to len nepatrné, cítime v sebe napätie. Chceli by sme to odložiť, "vymazať", nadýchnuť sa a byť znova v pokoji. Ale ako na to?
Nepotrebujeme nič odháňať, nič siliť, nič meniť. Skutočný pokoj nevzniká bojom proti napätiu, ale tichým prijatím toho, čo je. Prijatie samozrejme neznamená rezignáciu.
Prvý krok k uvoľneniu nie je aktívne hľadanie pokoja. Je to tiché všimnutie si vlastného vnútorného sveta. Namiesto:
"Som v napätí. Ako sa toho zbavím?"
skúste:
"Cítim, napätie. Evidujem ťa."
Keď sa prestaneme stavať proti vlastným pocitom, strácajú svoju silu. Napätie nie je nepriateľ, je len správa. Hovorí nám, že sa niečo v nás práve deje, niečo nás volá späť k sebe. A my máme možnosť nechať ho byť. Len ho pozorovať. Bez hodnotenia. Bez riešenia.
Keď je hlava plná, je dobré presunúť sa späť do tela. Nie cez rozum, ale cez vnem. Skúste si práve teraz všimnúť:
ako sa tvoj dych pohybuje vo vnútri tela
aký je pocit, keď sa tvoje chodidlá dotýkajú zeme
aká je váha tvojej ruky na stole alebo na kolenách
aký je vzduch na pokožke
Toto je najjednoduchšia a najúčinnejšia forma meditácie. Byť prítomný cez telo. Lebo myšlienky si vždy nájdu dôvod na nepokoj, ale telo žije len tu a teraz.
Čím viac sa prestaneme snažiť o uvoľnenie, tým prirodzenejšie prichádza. Predstavme si svoje napätie ako ranný opar nad lúkou. Nemusíme ho rozohnať. Stačí si sadnúť na trávu a sledovať, ako slnko — tvoj pokoj a prijatie — ho pomaly rozplynie. Nemusíme to urýchliť. Nemusíme nič vymýšľať. Len byť s tým, čo je.
Ak by ste predsa len chceli mať niečo jednoduché po ruke, skúšajte drobné každodenné návraty:
1 minúta vedomého dýchania — len si sadnite, zavri oči a sledujte, ako sa dych pohybuje v vašom tele.
Precíťte svoje chodidlá na zemi — pri rozhovore, v čakárni, na prechádzke.
Všímajte si, čo práve cíti tvoja pokožka — dotyk oblečenia, vánok, teplo, chlad.
Pripomeňte si, že nič netreba riešiť hneď — väčšina vecí sa usadí sama, keď im dovolíš byť.
Uvoľnený stav života nie je výsledok výkonu, ale dôsledok prijatia. Neprichádza vtedy, keď oň bojujeme, ale keď sa prestaneme hádať s tým, čo práve cítime.
A niekedy stačí úplne málo — zavrieť oči a nechať telo dýchať.
Niektorí ľudia sa celý život snažia pochopiť minulosť, nájsť v nej príčiny svojich pocitov, rozhodnutí a vzťahov. Možno ste si však všimli, že skutočnú váhu majú často až skúsenosti, ktoré prichádzajú neskôr. Tie, ktoré sme vedome prežili, a ktorým sme rozumeli.
V uponáhľanom svete plnom neustálych podnetov si často ani neuvedomujeme, ako veľmi je naša nervová sústava preťažená. Neustála stimulácia zvukmi, obrazmi, informáciami a sociálnym stresom vedie k tomu, že telo a myseľ sa nedokážu dostatočne uvoľniť a regenerovať. Práve preto je dôležité vedome vytvárať priestor na uvoľnenie nervového systému.
Po náročnom tréningu sa prirodzene pýtame, ktoré časti nášho tela sa zotavia skôr – svaly alebo nervová sústava. Hoci sa zvyčajne sústredíme na fyzickú únavu svalov, kľúčovú rolu pri regenerácii zohráva aj únava nervového systému.
Mitochondrie sú malé elektrárne našich buniek. Vďaka nim získavame energiu potrebnú nielen na bežné fungovanie, ale aj na športový výkon. Často sa kladie otázka: kedy sa mitochondrie vlastne tvoria – počas tréningu alebo až po ňom? A ako spoznať, že sme po náročnom tréningu skutočne zregenerovaní?
Po období zimnej prípravy, kde sa tréningy nesú skôr v znamení nižších intenzít a menšieho objemu, prichádza čas, keď sa tréningy predlžujú a zvyšuje sa aj intenzita. Ak trénujete viac hodín týždenne a začínate pridávať aj tempo a intervaly, prirodzene tým dávate telu signál, že potrebuje väčšie zásoby pohotovej energie – teda glykogénu.
Vybrať si životného partnera je jedno z najdôležitejších rozhodnutí v živote. Nie je to len o sympatiách, spoločných záujmoch alebo chvíľkových pocitoch. Základom pevného a hlbokého vzťahu sú hodnoty, ktoré stoja za všetkým, čo sa vo vzťahu časom rozvinie. Ak by sme ich mali zhrnúť do troch oblastí, boli by to tieto: dôvera, rešpekt a spoločný...
Každý z nás to pozná. Niečo sa deje, niečo nové prichádza, alebo naopak neprichádza a my cítime jemné napätie. Možno len v podvedomí, možno ako tichý pocit, že nie som úplne voľný, úplne uvoľnený, úplne vo svojom tele. A hoci je to len nepatrné, cítime v sebe napätie. Chceli by sme to odložiť, "vymazať", nadýchnuť sa a byť znova...
Existujú skutočne čakry? Môžeme ich vnímať ako reálne energetické centrá v tele, alebo sú len symbolickými predstavami, ktoré nám pomáhajú pochopiť našu vnútornú harmóniu?
Tento záhadný koncept, ktorý je tisíce rokov starý, spája v sebe mystiku východných tradícií aj fascinujúce otázky modernej vedy. Môžeme na ne nahliadať z pohľadu starodávnych...
Vo vzťahoch často používame výrazy ako "má dobrú energiu", "zobral mi energiu", "je to energetický upír" alebo "v jeho prítomnosti sa cítim vyčerpaný". Znie to, akoby medzi ľuďmi prebiehala výmena energie – niekto nám ju odovzdáva, niekto ju berie. Ale má to oporu vo vede alebo ide len o jazyk nášho subjektívneho prežívania?
Chcete zdieľať?
