Slová sú mocné. Vedia inšpirovať, liečiť, otvárať dvere porozumenia. No rovnako vedia ponižovať či rozdeľovať. V dobe, keď si každý môže verejne vyjadriť názor, sa čoraz častejšie kladie otázka – kde končí sloboda slova?
Odpoveď nie je čiernobiela. Sloboda slova je základnou hodnotou slobodnej spoločnosti. Ale ako každá sloboda, aj táto nesie v sebe zodpovednosť. Slová prestávajú byť slobodné vo chvíli, keď vedome zraňujú, zosmiešňujú alebo podnecujú nenávisť voči iným. Nie preto, že by boli "zakázané", ale preto, že prestávajú slúžiť porozumeniu a začínajú slúžiť egu.
Keď človek žije viac vo vedomí, vie rozpoznať, že osobný útok často nie je ničím iným než výkrikom zraneného ega. Uvedomí si, že ten, kto kričí, v skutočnosti neútočí na neho, ale vyjadruje vlastnú bolesť, strach alebo nevedomosť. V takom prípade netreba bojovať slovami – stačí neutekať z vlastného pokoja.
No nie každý má v daný moment nadhľad. A preto potrebujeme hranice, ktoré chránia tých, ktorí ešte len hľadajú vlastnú vnútornú silu. Nie zákazy či cenzúru, ale vzdelanie. Etiku reči. Kultúru dialógu.
Nie je to len o tom, čo bolo povedané, ale aj ako, prečo a s akým dôsledkom. Výrok môže byť názorom, aj keď znie ostro. Ale keď zraňuje dôstojnosť, zosmiešňuje identitu alebo vedie k nenávisti, prestáva byť slobodným názorom a stáva sa útokom.
Niektoré jednoduché otázky, ktoré pomáhajú rozoznať túto hranicu:
Je v mojich slovách rešpekt alebo nadradenosť?
Hovorím o správaní, alebo útočím na identitu človeka?
Poviem to isté aj pred dieťaťom?
Zanechávam po sebe priestor porozumenia, alebo boj?
1. Skôr než prehovorím, položím si otázku:
Chcem tým, čo poviem, budovať alebo ničiť?
2. Kritika nie je útok, ak...
– hovorím o správaní, nie o osobe
– ponúkam alternatívu alebo pochopenie
– tónom vyjadrujem rešpekt, nie nadradenosť
3. Sloboda slova nekončí, keď niekoho niečo zabolí, ale...
– končí, keď slová vedome ponižujú, zastrašujú alebo podnecujú nenávisť
4. Nesúhlasím vedome, keď...
– počúvam, než reagujem
– hovorím "vnímam to inak" namiesto "si mimo"
– rozlišujem medzi názorom a identitou človeka
5. Keď cítim, že niekto útočí, v sebe si pripomeniem:
To nie je o mne, ale o jeho prežívaní. Môžem reagovať z pokoja.
6. Pýtam sa: Moje slová by som povedal aj pred dieťaťom?
Ak nie, možno v nich nie je múdrosť, ale výboj ega.
7. Zraniteľnosť nie je slabosť
Otvorenosť, prepáčenie, uznanie chyby – to je znak sily, nie slabosti.
8. Humor je vítaný – ale nie na účet dôstojnosti druhých.
Zdravý smiech spája. Ponižujúci výsmech rozdeľuje.
9. Ak neviem, mlčím. Ak váham, pýtam sa.
Ticho je niekedy cennejšie ako zbytočný slovný boj.
10. Komunikácia nie je len o slovách.
Aj pohľad, gesto, mlčanie alebo tón hlasu sú jazykom. Buďme vedomí.
Keď sa človek ponorí do vedomia, zistí, že najväčšia sila nie je v tom, kričať najhlasnejšie. Ale v tom, vedieť mlčať, keď by ego chcelo útočiť. Byť pokojom, ktorý nevybuchne, ale zostáva. A zo slova sa vtedy stáva nie zbraň, ale most.
Každý deň sme vystavení nespočetnému množstvu vplyvov, ktoré môžu ohroziť naše zdravie. Väčšinu z nich však ani nezaregistrujeme – postará sa o to náš dokonalý ochranný systém, imunita. Je to neviditeľná armáda, ktorá stráži vnútornú rovnováhu, bojuje s vírusmi, baktériami, toxínmi a aj s vlastnými bunkami, ktoré sa vydajú zlým smerom. Aby mohla...
Byť silným a suverénnym človekom neznamená mať navrch nad ostatnými. Nejde o snahu pôsobiť neotrasiteľne alebo o to, kto má posledné slovo. Skutočná sila a vnútorná suverenita sa rodí z rovnováhy medzi tým, čo cítime, ako konáme a aké hodnoty v živote nasledujeme.
Keď sa človek pripravuje na beh v teréne alebo dlhšie preteky, prirodzene si položí otázku: je pre telo lepšie odbehnúť niekoľkokrát do týždňa kratšie vzdialenosti, alebo zaradiť aj dlhší beh? Odpoveď závisí od toho, na čo sa chcete zamerať – či na kardiovaskulárnu kondíciu, alebo na odolnosť svalov a šliach.
Keď je telo v pokoji, ale myseľ beží maratón.
HRV – variabilita srdcovej frekvencie je dnes považovaná za jeden z najspoľahlivejších ukazovateľov regenerácie organizmu. Často si myslíme, že sa týka len športovcov, tréningu alebo fyzickej kondície. No HRV je predovšetkým zrkadlom nervovej sústavy. A tá reaguje nie len na to, čo robíme, ale aj na to,...
"Aj tí, ktorí hovoria, že im prekáža polarizácia, často netúžia po zmieri, ale po víťazstve." hovorí sociológ Pavol Baboš.
Veľmi ma zaujala táto veta. Prečo je to tak? Čo sa v nás deje, keď sa púšťame do hádky a nechceme ju ukončiť, kým "nemáme pravdu"?
V dnešnom svete, ktorý je plný snahy o dokonalosť, často zabúdame, že skutočná hodnota spočíva v našej autentickosti. Dokonalosť sa síce môže zdať atraktívna, ale nie je tým, čo nás naozaj priťahuje, ani čo nás skutočne posúva vpred. Ľudia sa netúžia pozerať na nereálne ideály, ale na niečo, čo je skutočné, odvážne a ľudské.
Veľa psychologických smerov kladie dôraz na detstvo a na to, ako ovplyvnilo náš život, vzťahy a osobnosť. Mnohí ľudia sa preto prirodzene pýtajú, čo všetko si z detstva nesú a kde hľadať príčiny svojich súčasných pocitov a reakcií. Možno ste si však aj vy všimli, že skutočnú váhu majú často až skúsenosti, ktoré prichádzajú neskôr.
Určite ste už zažili moment, keď vstúpite do miestnosti a hneď viete, či ste vítaní. Skôr, než niekto prehovorí, vaše telo vyšle jasný signál. Alebo naopak, objaví sa zvláštny nepokoj, hoci navonok je všetko v poriadku. Telo to jednoducho vie skôr než myseľ. A práve o tom je náš polyvagálny svet.
Vytrvalostný šport sa nezaobíde bez správne nastavenej výživy. Jedným z kľúčových faktorov, ktorý ovplyvňuje výkon aj regeneráciu, je príjem sacharidov počas výkonu. Ak jazdíte 3 až 5 hodín a viac, je rozdiel, či prijmete 40 g sacharidov za hodinu, alebo sa dokážete bez problémov dostať na 90 až 120 g/h. Rozdiel môže byť nie len vo výkone, ale aj...
Chcete zdieľať?
