"Aj tí, ktorí hovoria, že im prekáža polarizácia, často netúžia po zmieri, ale po víťazstve." hovorí sociológ Pavol Baboš.
Veľmi ma zaujala táto veta. Prečo je to tak? Čo sa v nás deje, keď sa púšťame do hádky a nechceme ju ukončiť, kým "nemáme pravdu"?
"Kto hľadá pravdu, nemusí vyhrať spor."
Za snahou vyhrať spor sa skrýva hlboká ľudská potreba – byť prijatý a potvrdený. Keď nás druhí uznajú, akoby tým potvrdili aj našu hodnotu. Získavame pocit, že náš hlas má váhu.
Ak náš názor obstojí, cítime sa bezpečnejšie. Pravda, ktorá sa presadí, nám dáva ilúziu, že máme kontrolu nad situáciou a že nás nemôže ohroziť iný pohľad.
Názory, ktoré si nosíme v sebe, nie sú len slová. Stávajú sa súčasťou našej identity. Preto, keď ich niekto spochybní, často to vnímame osobne – akoby spochybňoval nás samotných. Spor sa tak mení na obranu vlastného ja.
Vyhrať hádku prináša krátkodobý pocit sily či eufórie. Je to ako malá dávka energie, ktorá povzbudí. No ak je za tým neistota alebo vnútorné napätie, tento pocit rýchlo vyprchá a zostáva len prázdno. Vzťah sa neposunul, druhý zostal porazený a pokoj neprichádza.
Iný pocit prichádza vtedy, keď sa vzdáme potreby mať posledné slovo a namiesto toho hľadáme spoločný bod. Neprevalcuje to adrenalín, ale príde tiché uspokojenie. Stabilita, že sme zvládli seba a zachovali vzťah. To je výhra, ktorá zostáva.
Keď sa naučíme vyhrávať so sebou, už nepotrebujeme porážať druhých.
Sú chvíle, kedy naše telo a svaly dokonale zvládajú fyzický nápor či stres. Vtedy máme zo seba dobrý pocit, naša práce je efektívna a cítime sa celkovo šťastnejší. Ale každý z nás určite zažil aj situácie, kedy naše telo dlhodobo nezvláda požiadavky, ktoré naň kladieme. Vtedy sa telo prirodzene bráni a svaly v ňom nie sú žiadnou výnimkou....
Dnes pri potulkách internetom som našiel zaujímavý obsah. Možno, že to čo vám chcem povedať bude znieť ako klišé, či ďalší motivačný citát, ktorý si síce prečítame a o chvíľku zabudneme, ale to čím ma zaujal je, že nie je až taký okukaný a je v ňom niečo príjemne autentické.
Pomaly ale isto tu máme koniec úžasného leta. Slnko bolo celkom intenzívne a samozrejme som sa aj ja sťažoval, že strašne pečie. Teraz, keď už nepečie nám slnko chýba opäť. Nášmu telu chýbajú radostné pôžitky.
Častokrát sa stáva, že sa nestíhame venovať svojmu telu tak, ako by sme naozaj chceli, a už vôbec nie tak, ako si to vyžaduje. V návale práce, či iných aktivít je veľmi náročné ukrojiť si chvíľku len pre seba. A keď už sa nám podarí ukrojiť si malú chvíľku voľného času, akurát vtedy sa nám cvičiť veľmi nechce. Preto...
Jedna z obvyklých otázok smeruje aj k tomu ako často chodiť na masáž. Poučka je totožná s inými životnými radosťami a znie, "Keď je čas a chuť". Chuť by bola takmer vždy, no s časom je to relatívne horšie. Keď by sme si aj čas nenašli, určite si si ho nájde naše telo za nás a prinúti nás pozrieť sa...
Chcete zdieľať?
