Sú chvíle, keď človek cíti pokoj vo vlastnom svete. Vie sa postarať o seba, nájde radosť v práci, má svoje rituály, cíti slobodu. A predsa – niekedy, najmä večer, keď stíchne deň, sa v ňom ozve tichá túžba po blízkosti. Nie ako prázdnota, ale ako jemné pripomenutie, že zdieľaná blízkosť má svoju zvláštnu silu.

Hľadať alebo počkať?

Mnohí sa pýtajú: má zmysel hľadať? Alebo je lepšie uvoľniť sa, robiť si svoje a počkať, kým si nás láska nájde sama? Možno pravda nie je ani v tlačení, ani v pasívnom čakaní. Možno je v tom, že človek žije naplno, ale zostáva vnímavý. Nie na každý dotyk, ale na ten, ktorý cíti hlbšie.

Osud alebo sloboda voľby

Niektoré stretnutia v živote akoby boli "napísané". Nie ako pevne stanovený osud, ale ako možnosť, ktorá prichádza vtedy, keď sme pripravení. Keď sme naladení na to, aby sme ju vôbec spoznali. To, čo s ňou urobíme, už je na nás. A práve v tom je skutočná sloboda.

Byť v poriadku sám so sebou

Je v poriadku mať zmiešané pocity. Byť spokojný aj sám, no zároveň túžiť po spojení. Je zdravé neupínať sa na vzťah, ale zároveň si ho priať. A je úplne prirodzené, že nie vždy veríme, že môže prísť niečo takmer perfektné. No táto pochybnosť je len dôkazom toho, že túžime po niečom ozajstnom.

Túžba po zrelom spojení

Keď človek túži po vzťahu, ktorý je postavený na pokoji, pohode, podpore, inšpirácii, porozumení a dôvere – túži po niečom veľmi zrelom. A práve taký vzťah sa nebuduje z nedostatku, ale zo sily. Neprichádza ako blesk, ale ako tichá blízkosť, ktorá zrazu dáva zmysel.

Dôvera v pokoj je prvý krok k blízkosti, ktorá nezraňuje.