Každý z nás to pozná. Niečo sa deje, niečo nové prichádza, alebo naopak neprichádza a my cítime jemné napätie. Možno len v podvedomí, možno ako tichý pocit, že nie som úplne voľný, úplne uvoľnený, úplne vo svojom tele. A hoci je to len nepatrné, cítime v sebe napätie. Chceli by sme to odložiť, "vymazať", nadýchnuť sa a byť znova v pokoji. Ale ako na to?

Nepotrebujeme nič odháňať, nič siliť, nič meniť. Skutočný pokoj nevzniká bojom proti napätiu, ale tichým prijatím toho, čo je. Prijatie samozrejme neznamená rezignáciu.

Umenie všimnúť si, čo cítim, bez toho, aby som to chcel zmeniť

Prvý krok k uvoľneniu nie je aktívne hľadanie pokoja. Je to tiché všimnutie si vlastného vnútorného sveta. Namiesto:
"Som v napätí. Ako sa toho zbavím?"
skúste:
"Cítim, napätie. Evidujem ťa."

Keď sa prestaneme stavať proti vlastným pocitom, strácajú svoju silu. Napätie nie je nepriateľ, je len správa. Hovorí nám, že sa niečo v nás práve deje, niečo nás volá späť k sebe. A my máme možnosť nechať ho byť. Len ho pozorovať. Bez hodnotenia. Bez riešenia.

Presmerovanie pozornosti do tela — návrat domov

Keď je hlava plná, je dobré presunúť sa späť do tela. Nie cez rozum, ale cez vnem. Skúste si práve teraz všimnúť:

• ako sa tvoj dych pohybuje vo vnútri tela

• aký je pocit, keď sa tvoje chodidlá dotýkajú zeme

• aká je váha tvojej ruky na stole alebo na kolenách

• aký je vzduch na pokožke

Toto je najjednoduchšia a najúčinnejšia forma meditácie. Byť prítomný cez telo. Lebo myšlienky si vždy nájdu dôvod na nepokoj, ale telo žije len tu a teraz.

Len byť

Čím viac sa prestaneme snažiť o uvoľnenie, tým prirodzenejšie prichádza. Predstavme si svoje napätie ako ranný opar nad lúkou. Nemusíme ho rozohnať. Stačí si sadnúť na trávu a sledovať, ako slnko — tvoj pokoj a prijatie — ho pomaly rozplynie. Nemusíme to urýchliť. Nemusíme nič vymýšľať. Len byť s tým, čo je.

Malé rituály pre návrat k sebe

Ak by ste predsa len chceli mať niečo jednoduché po ruke, skúšajte drobné každodenné návraty:

• 1 minúta vedomého dýchania — len si sadnite, zavri oči a sledujte, ako sa dych pohybuje v vašom tele.

• Precíťte svoje chodidlá na zemi — pri rozhovore, v čakárni, na prechádzke.

• Všímajte si, čo práve cíti tvoja pokožka — dotyk oblečenia, vánok, teplo, chlad.

• Pripomeňte si, že nič netreba riešiť hneď — väčšina vecí sa usadí sama, keď im dovolíš byť.
  
  

Keď dovolíme veciam byť

Uvoľnený stav života nie je výsledok výkonu, ale dôsledok prijatia. Neprichádza vtedy, keď oň bojujeme, ale keď sa prestaneme hádať s tým, čo práve cítime.

A niekedy stačí úplne málo — zavrieť oči a nechať telo dýchať.