Vo vzťahoch často používame výrazy ako "má dobrú energiu", "zobral mi energiu", "je to energetický upír" alebo "v jeho prítomnosti sa cítim vyčerpaný". Znie to, akoby medzi ľuďmi prebiehala výmena energie – niekto nám ju odovzdáva, niekto ju berie. Ale má to oporu vo vede alebo ide len o jazyk nášho subjektívneho prežívania?

Subjektívne vnímanie versus objektívna realita

Ľudský mozog neustále vyhodnocuje prostredie, neverbálne signály, očný kontakt, pachy, tón hlasu, držanie tela. Na základe týchto podnetov sa aktivuje nervový systém – cítime sa uvoľnene, ak mozog vyhodnotí situáciu ako bezpečnú, alebo stuhneme, keď zaregistruje napätie. Tieto telesné reakcie si potom interpretujeme ako "dobrú" alebo "zlú" energiu, hoci v skutočnosti ide o fyzikálne a neurobiologické procesy, nie o metafyzickú výmenu energie.

Psychológia tomu hovorí projekcia – zrkadlíme na druhých vlastné pocity, potreby a nevedomé časti. Niekedy to nazývame "intuitívne vnímanie energie", ale v skutočnosti ide o našu osobnú reakciu na správanie a výzor druhého človeka.

Energetickí upíri" alebo vlastná neschopnosť nastaviť hranice?

Pocit, že nám niekto "berie energiu", často súvisí s tým, že:

• ignorujeme svoje potreby,

• nie sme autentickí,

• zotrvávame v situáciách z povinnosti alebo zo zvyku.

Inými slovami: energiu nestrácame kvôli druhému človeku, ale preto, že nejdeme v súlade so sebou. Ak zostávame tam, kde by sme už dávno mali odísť, alebo sa pretvarujeme, aby sme vyhoveli, výsledkom je únava a emočné vyčerpanie.

Z neurologického hľadiska ide o dlhodobú aktiváciu sympatického nervového systému – stav bojuj alebo uteč – čo vedie k stresu, nespavosti, oslabenej imunite a útlmu mentálnej kapacity.

Dá sa energia naozaj posielať alebo odoberať?

Z pohľadu fyziky ani biológie neexistuje potvrdený mechanizmus, ktorý by umožňoval ľuďom vedome "posielať energiu" alebo "brať energiu" iným osobám na diaľku či priamo. Niektoré ezoterické smery síce hovoria o prúdení energie, čakrách alebo aure, no moderná veda tieto koncepty neuznáva ako merateľné javy. Sú to skôr metafory pre naše vnútorné prežívanie.

Vedomie – ak ho vezmeme ako niečo univerzálne a presahujúce jednotlivca (čo naznačujú niektoré filozofické prúdy i kvantová fyzika) – nie je niečím, čo možno vlastniť, stratiť alebo poslať. Vedomie je konštantné pole, v ktorom sa odohráva naše myslenie, cítenie a vnímanie. To, čo sa mení, je náš vnútorný stav – nie vedomie samotné.

Čo to znamená pre bežný život?

Nejde o to popierať svoje pocity. Práve naopak – potrebujeme ich cítiť naplno, ale vedieť, že sú len prechodným stavom, nie absolútnou pravdou o realite alebo druhých ľuďoch. To, čo nazývame "výmennou energiou", je často len naše vlastné otvorenie alebo uzavretie sa voči situácii.

Základom je vedomie, že:

• nikto nám nemôže naozaj vziať energiu,

• nikto nám ju nemôže ani darovať,

• vždy sa len mení náš vzťah k tomu, čo práve prežívame.

Keď pochopíme túto jemnú pravdu, zrazu máme viac priestoru. Necítime sa ako obete okolností, ale ako ich vedomí pozorovatelia. A to je miesto, odkiaľ prichádza pokoj, stabilita a sloboda. 

Dnes máme príležitosť pozorovať, čo sa v nás deje

Skúsme si všímať, kde sa cítime slobodne a kde vo vnútri cítime odpor. Nie preto, aby sme hodnotili druhých, ale aby sme sa vrátili k sebe. Nie sme obeťou okolností – dnes môžeme byť vedomým účastníkom svojho vlastného prežívania. A práve tam vzniká priestor pre pokoj, stabilitu a ľahkosť.